46. KAPITOLA
Nekonečná únava a bolesť potláčaná kamsi za hranicu jej vedomia. To boli pocity mladej čarodejnice, ktorá s ťažkosťami a ohromnou námahou pootvorila svoje oči. Bezmocne si uvedomila, že sa samovoľne zatvorili a skúsila to opäť, s rovnakým neúspechom. Jej elixírmi opantanou mysľou preblesla myšlienka, že k únave a utlmenej bolesti pri každom nádychu si môže pripísať aj rozmazané videnie.
„Lily?“ započula tichú otázku a pootvorila, do tretice, oči za zvukom známeho hlasu.
„Dobré ráno.“ Poprial jej s náznakom veselia profesor obrany, ktorý stál neďaleko jej lôžka a s rukami prekríženými na svojej hrudi sa chrbtom opieral o stĺp blízkej postele.
„Daeron?“ vypadlo z nej hlasom na hranici počuteľnosti a oslovený muž narýchlo pristúpil k jej posteli.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa jej tichým starostlivým hlasom, prisadol si na kraj jej postele, aby narýchlo ľavú ruku položil na jej čelo a pravú na tú jej.
„Dezorientovane a neuveriteľne vyčerpane.“ Priznala po pravde a končekmi prstov si pretrela stále neposlušné oči.
„Nahnala si nám všetkým ohromný strach.“ Riekol po tom, čo sa ticho zasmial spôsobom, ktorý prezrádzal smútok i nesmiernu úľavu.
„To som skutočne nemala v pláne.“ Odpovedala s únavou v hlase.
„Nie si hladná?“ spýtal sa jej s nádejou, aj keď vedel, že dúfať v niečo také je priveľkým optimizmom.
„Nie. Iba smädná a unavená.“ Pripustila spolu s pokusom o úsmev.
„Toto mi už, prosím ťa, nikdy nesprav. Nie, že by mi prekážalo ťa pravidelne nosiť na rukách do postele.“ Povedal len tak akoby náhodou a vybral sa po pohár s vodou.
„Tak to si bol ty.“ Šepla s povzdychom presýteným poznaním.
„Čakala si, že to bol Potter? Alebo Black? Tých som síce po večierke nachytal mimo internát, ale keďže mi, aj keď neochotne, priznali pravdu prečo nie sú vo veži, skončili bez trestu. Tvoj ... snúbenec toľko šťastia nemal.“ Prezradil s miernym úškrnom a opätovne si k nej sadol.
„V očiach čarodejníkov je Severus skutočne mojim snúbencom.“ Povedala a nechala Daerona, aby jej podoprel hlavu a umožnil jej napiť sa.
„V očiach čarodejníkov?“ spýtal sa nechápavo, keď položil pohár na nočný stolík.
„Rozprával s otcom a on súhlasil. Mňa sa na názor doposiaľ nikto nepýtal.“ Vysvetlila mu rozdiel medzi čarodejníkmi a muklami v ponímaní tohto pojmu, na čo profesor obrany prikývol na znak, že pochopil.
„Aspoň si mi prezradila čo robí Chrabromilčana Chrabromilčanom.“ Pripustil Daeron a porazenecky pokrútil hlavou.
„Nebezpečne nízky pud sebazáchovy.“ Vypadlo z neho temer karhavo, na čo si ležiace dievča bezradne povzdychlo.
„Slizolinčania by povedali smrteľne.“ Šepla a pretrela si tvár.
„Chcel by som ťa ešte poprosiť, aby si mi nabudúce dovolila robiť si svoju prácu. Alebo ma pokladáš za natoľko neschopného?“ spýtal sa jej s miernou výčitkou a útrpne sklonil svoj pohľad.
„Nabudúce mi povedz, že budeš sedieť v Troch metlách a ja po teba niekoho pošlem.“ Priznala s ťažobou v hlase.
„Dohodnutí.“ Riekol zmierlivo a chytil unavenú študentku za ruku.
„Prinesiem ti ešte vodu a keď sa prespíš, tak ti sem vpustím toho vlkolaka. Teda, ak si budeš priať ho vidieť.“ Dodal s pobavením v hlase a po tom čo jemne stisol jej dlaň, vstal z kraja jej postele.
„Remusa?“ spýtala sa vyjavene.
„Nie. Mal som v pláne ti sem prepašovať Fenrira Greybacka.“ Povzdychol si Daeron a dramaticky prevrátil očami.
„Opäť ten tvoj sarkazmus...“ zakňučala Chrabromilčanka a zakryla si dlaňami tvár.
„Prepáč, si unavená.“ Šepol kajúcne a vnútorne si dal facku.
„Poniektoré moje známosti sú síce, no..., povedzme netradičné, ale do týchto sfér nesiahajú.“ Priznal so zmierlivým úsmevom.
„Mne o tom niečo hovor.“ Zašomrala si popod nos.
„Remusa tvoj stav zasiahol viac než kohokoľvek iného.“ Priznal, keď si k nej opäť prisadol a priložil jej ruku k čelu.
„Teraz si oddýchni.“ Riekol jej s nehou v hlase a jemne sa na dievča usmial.
„Koľko je hodín?“ spýtala sa a vzhliadla do jeho teplých očí.
„Štyri poobede.“ Odpovedal a vstal.
„A keby ťa náhodou zaujímala aj taká nepodstatná maličkosť, tak je štvrtok.“ Priznal s úsmevom a otočil sa na odchod.
„Kde je Remus?“ spýtala sa s miernymi obavami v hlase.
„Čaká pred dverami ošetrovne a zaiste sa poteší, ak mu poviem, že ťa zajtra bude môcť vidieť.“ Povedal pokojným hlasom a pozrel do jej bledej tváre.
„Musím ho vidieť.“ Riekla s námahou, ktorú nedokázala skryť.
„Zajtra. Potrebuješ oddychovať. Už teraz spíš.“ Skúsil jej vysvetliť dôvody, prečo to nedovolí.
„Prosím.“ Šepla a Daerona pri pohľade do smaragdových očí bodlo priamo pri srdci.
„Dnes nie. Musíš nabrať silu.“ Šepol s ľútosťou v hlase a opustil nemocničné krídlo, pred ktorým, podľa očakávania, videl bezradne pochodovať Remusa Lupina nateraz už v spoločnosti celej bandy ustarostených deciek.
„Môžem vám konečne podať nové informácie.“ Začal rozprávať formálnym hlasom učiteľ OPČM a študenti prestrašene pozreli do jeho vážnej tváre. Nebudú sa tešiť, že ju neuvidia a Lily sa tiež nebude spať práve pokojne. On ale potrebuje, aby nabrala silu a zbytočne sa nerozrušovala. Na druhú stanu im všetkých určite spadne obrovský kameň zo srdca a zaiste pochopia, že pre nesmierne vyčerpaného čarodejníka, ktorý sa prebral z bezvedomia je najlepšie, ak mu doprajú pokoj a spánok.
„Slečna Evansová nadobudla vedomie.“ Prezradil, na čo mal pocit, že nastal výbuch. Jane Wallisová sa hodila do náručia Hanrichovi Werovi, ktorý svoju kamarátku roztočil v šťastnom objatí. Severusa pochlapsky objal Mark Ranbook a niekoľkokrát mu pobúchal po pleci. Remus sa s privretými očami a ohromnou úľavou oprel chrbtom o stenu, aby aj on bol po chvíli zovretý mladou Bifľomorčankou. Tak a teraz ich už iba poslať odtiaľto preč a bude to...
„Pán Lupin.“ Oslovil profesor študenta, z ktorého sálala nesmierna úľava. Určite sa poteší, že ho Lily chce vidieť a smie ju ráno navštíviť. A Lily bude mať aj o niečo málo viac síl. Áno, do zajtra to vydržia.
„Pokiaľ už opätovne nezaspala, na päť minút Vám dovolím vidieť slečnu Evansovú, ale nie na dlhšie. Je priveľmi slabá a nemôžeme ju zaťažovať.“ Riekol s vážnosťou v hlase a v duchu si vynadal do slabochov. Nemal to dovoliť! Nechcel to dovoliť! A je jedno koľko smútku a obáv videl v smaragdových hĺbkach. Skutočne mu je to jedno?
Remus rýchlo pritakal na znak, že pochopil a keď profesor obrany pootvoril dvere, vpadol spolu s hlbokým nádychom dnu.
„Prečo smel ísť Remus a nikto iný nemôže?“ spýtal sa s rukami prekríženými na prsiach Severus Snape.
„Slečna Evansová si priala vidieť jeho.“ Priznal a po tom, čo nadvihol na študenta obočie vykročil do riaditeľne informovať Dumbledorea.
Jeho dievča sa po niekoľkých dňoch prebralo z bezvedomia a jeho nezaujímalo, či nie je dezorientovaná alebo či niekoho aj spoznala. Jediné, čo ho trápi je dôvod, prečo nesmel ísť na ošetrovňu ako prvý. Práve sa utvrdil v domnienke, že Severus Snape je majetnícky ignorant.
Áno, skutočne ho nemá rád.
„Lily?“ šepol s obavami strhaný Chrabromilčan, keď vstúpil do nemocničného krídla a pri pohľade na bledú kamarátku podopretú mnohými vankúšmi sa obával, či skutočne nezaspala a nemal počkať do zajtra.
„Remus.“ Šepla unavene a jemne jeho smerom pootočila hlavu.
Oslovený študent priam zutekal k jej posteli, pred ktorou padol na kolená a po tom, či si hlavu jemne oprel o jej stehná a rukami ju pevne zovrel v nežnom objatí sa rozplakal, ako zranené dieťa. Lily mala pocit, že jej každý jeden vzlyk trhá srdce a neľútostne mliaždi všetko, čo skrýva vo svojom hrudnom koši. Jemne pohladila hlavu svojho kamaráta, dúfajúc, že ho skôr upokojí a tým prestanú aj muky, ktoré ju oberajú o tú trochu síl, ktorú má.
„Odpusť mi prosím.“ Šepol a s mokrou tvárou vzhliadol do tej jej.
„Odpusť, že som nebol dobrý priateľ. Odpusť, že som ťa trápil.“ Prosil zúfalo svoju kamarátku, ktorá priložila svoju dlaň k jeho tvári a jemne mu zotrela slzy z líc.
„Poď.“ Riekla nežne svojmu zmučenému priateľovi, ktorý sa usadil na kraji jej postele a chytil ju za ruku. Mladý lycantrop vzhliadol do jej očí a v tej chvíli oboch naplnila moc zmierlivého ticha. Remus bol šťastný. Nesmierne šťastný, že opätovne môže vidieť svoju priateľku. Aj keď bledú a vyčerpanú, ale stále živú a čoskoro aj zdravú. Každý jeden deň počúval iba to, že snáď na ten druhý precitne z bezvedomia. A pomaly tomu už aj prestával veriť. Prestával veriť, že ju ešte niekedy uvidí. Neveril, že bude opätovne počuť jej hlas a rovnako sa toho aj obával. Obával sa, že ho nebude chcieť vidieť.
Obával sa jej hnevu a odsúdenia, kvôli jeho vyčíňaniu. Obával sa bolesti, ktorú uvidí v jej očiach, až sa dozvie o incidente jeho zdivenia. A zároveň dúfal, že u nej nájde to, čo vždy. Dúfal, že u nej nájde pochopenie. Pochopenie pre činy, ktoré v záchvate žiaľu, ba priam šialenstva vykonal. Pochopenie pre tie nekonečné muky, ktoré ho obrali o sebakontrolu a dovolili vlkovi prevziať kontrolu nad jeho telom i mysľou. Pre neho je však nateraz najdôležitejšie, že sa po mnohých mučivých dňoch plných výčitiek zobudila a on opätovne mohol vidieť život v jej očiach. Opätovne cítiť jej dlaň na svojej tvári a počuť jej hlas. Smieť ju držať za ruku a počuť jej dych. A napriek tomu, že by tu najradšej sedel až do chvíle, kým ju madam Pomfreyová neprepustí, vidí nesmierne vyčerpanie v jej láskavom pohľade.
„Mal by som ísť.“ Vypadlo z neho po chvíli ticha aj keď neochotne. Akosi sa však nechcel ocitnúť v nemilosti profesora obrany. Vedel, že spravil ústupok a nechcel ho sklamať. Nabudúce by k nemu natoľko zhovievavý rozhodne byť nemusel. Aj keď úprimne dúfa, že žiadne nabudúce už nebude.
„Smiem ťa o niečo poprosiť?“ spýtala sa smutne a pozrela do jeho uslzených očí.
„Čokoľvek.“ Odpovedal s úsmevom.
„Rada by som... Chcela by som... Potrebovala by som... Objímeš ma na rozlúčku?“ Vykoktala zo seba napokon spolu so zmierlivým úsmevom, na čo sa lycantrop zachechtol. Skutočne nesplniteľná prosba a tento strašný úkon vykoná s ohromným sebazaprením...
Lily bola spokojná. Nie! Bola nekonečne šťastná. Keď jej Daeron rozprával o Remusovi, mala strach, že sa mu niečo stalo. Ten pocit, ktorý v tejto chvíli naplnil jej vnútro je priam neopísateľný. Pokoj, mier a nekonečná láska sú len niektoré z mnohých slastných pocitov. Túžila po jeho objatí, po jeho láskavých slovách, po pohladení a rovnako túžila priložiť svoju tvár k jeho hrudi. Z úst sa jej vydral spokojný vzdych vo chvíli, keď mladý lycantrop pohladil jej vlasy a vtisol jej na temeno hlavy nežný bozk.
Stálo to za to. Za ten nesmierny pocit lásky, za jeho zdravie, za jeho budúcnosť a taktiež za jeho život. Je to jej Remus a ona ho získala späť a to navždy. Už nikdy nebude pochybovať v jej lásku. Už nikdy nebude pochybovať v jej oddanosť. Už nikdy ho nebudú zožierať mučivé myšlienky. Mnohí by si mysleli, že cena, ktorú musela zaplatiť bola privysoká, avšak jej to pripadá nepodstatné, ba priam zanedbateľné. Povedal, že ju ľúbi a to stačilo na to, aby pocítila mier a mohla v pokoji nechať temnotu zahaliť jej myseľ. Ale keby tvrdila, že sa neteší z toho, že prežila, klamala by a to veľmi. Je šťastná, že žije a všetci jej priatelia sú v poriadku. Corwin je ešte príliš malý a zraniteľný, aby tu ostal sám. Keď už nikto, tak práve on ju potrebuje. Snáď ho čoskoro uvidí.
Daeron kráčal po boku Dumbledorea spolu s McGonagallovou späť na ošetrovňu skontrolovať šialenú Chrabromilčanku a pri pohľade na čakajúcich študentov, medzi ktorými nie je Remus Lupin, zvraštil svoje čelo. Dal mu päť minúť a prešla pol hodina. Ak je ešte pri nej, vyrazí s ním dvere. Bezohľadne, pre ukojenie vlastnej túžby, zaťažuje svoju kamarátku, pre ktorú je spánok nesmierne dôležitý a každý, kto si dovolí bezcitne narúšať proces jej liečenia, pocíti jeho pravý hnev! Môžu byť šťastní, že sa prebrala a ešte šťastnejší, že napriek niekoľkodňovej horúčke sa jej myseľ zdala byť v poriadku.
Nerád ju zaťažoval rozhovorom, ale musel vedieť, ako na tom je. Stále má zvýšenú teplotu a jej telo potrebuje čas, aby sa zotavilo. Či už zo stretu s Dýkou smrti alebo z prudkej otravy, ktorá našťastie prinútila jej pľúca k pohybu. Ak tam ešte stále je, nebude hľadieť na prítomnosť Dumbledorea a ani McGonagallovej. Proste ho chytí za prašinu a vyšmarí toho zablšenca von!
S týmto odhodlaním otvoril dvere a po pár dlhých krokoch primrzol na mieste, keď sa jeho pohľad zastavil na lôžku zranenej čarodejnice.
Remus Lupin spočíva v polosede na posteli a s hlavou položenou na jeho hrudi spí Lily Evansová.
Pokojne, ba priam zmierlivo, s rukami pohodlne položenými na hrudnom koši lycantropa.
Študent, v známom geste s prstom priloženým k perám naznačil, aby boli potichu a počas pozorovania príchodiacich profesorov jemne hladil vlasy spiacej kamarátky.
„Pred odchodom si priala ma objať a skutočne som nemal tú silu ju zobudiť.“ Šepol ospravedlňujúco mračiacemu sa profesorovi obrany, na čo riaditeľovi s rukou na perách poskakovala brada.
„Nemôžete tu takto ostať.“ Šepla mierne nahnevane študentovi vedúca jeho fakulty.
„Prečo nie?“ šepol späť s nadvihnutým obočím.
„Ak na to máte srdce, tak ju zobuďte a ja odídem. Inak budem čakať, kým sa opäť nepreberie alebo sa nepokúsi počas spánku zmeniť polohu.“ Šepol neoblomne a vtisol do červených vlasom spiacej kamarátky nežný bozk.
„Pokojne ma môžete aj prekliať, ale ja za žiadnych okolností nebudem ten, kto bude rušiť jej pokojný spánok.“ Dodal odhodlane a očami preskakoval medzi profesormi.
„Ja nemám ani najmenšiu chuť narúšať proces liečenia slečny Evansovej.“ Riekol de Wiell s pohľadom namiereným na učiteľku transfigurácie.
„A keď bude spať dva dni, tak...?“ nedokončila otázku a pozrela na svojho kolegu.
„Tak močový mechúr pána Lupina bude ten, kto bude mať na svedomí prípadné nútené prebudenie slečny Evansovej.“ Šepol zamračene Daeron a otočil sa na päte.
Konečne sa pôjde najesť a konečne na to má aj chuť. Možno sa mu podarí túto noc aj zaspať. Merlin vie, že to už potrebuje. Remus Lupin na svoju kamarátku dohliadne rovnako spoľahlivo, ako aj školská zdravotníčka, ktorá je vždy nablízku, ak by ju Lily potrebovala. Monitorovacie kúzlo je stále aktívne, takže teraz sprcha, jedlo, kniha a po klube zaslúžený spánok. Pri týchto myšlienkach v duchu takmer poskočil a opustil tichú miestnosť.
Opäť!
Opäť vpadol do priameho útoku šiestakov!
Možno keby použil kúzlo bublinovej hlavy, by účinne prefiltroval to nekonečné množstvo otázok. Alebo keby ho použil na nich, žiadnej by sa mu nedostalo?
„Jane vraví, že sa Lily prebudila a Remus k nej išiel a stále je tam. Stalo sa jej niečo?“ spýtal sa s obavami Corwin a prestrašene potiahol nosom.
Prečo práve on musel spoznať Slizolinčana prežratého skrz-nazkrz sentimentom? Jednoducho im povie, že Lily spí a je v poriadku a pošle ich do klubovní alebo do knižnice alebo hľadať Merlinovu palicu.
„Pán Dale.“ Oslovil s povzdychom chránenca spiacej čarodejnice.
„Teraz ma dobre počúvajte.“ Začal prísne Daeron, ktorý vzhliadol do jeho tmavomodrých očí. Očí, pre ktoré má Lily takú slabosť. Jednoducho ho pošle pod hrozbou straty bodov do knižnice a pôjde si oddýchnuť do svojich komnát.
„Nebudete nič vravieť!“ prikázal a nadvihol ukazovák.
„Nebudete ani nahlas dýchať!“ zodvihol prostredník.
„Nespravíte ani jeden krok mimo!“ pridal prstenník, aby názorne ukázal počet zadaných príkazov a prísne prepaľoval jeho oči, na čo sa mu dostalo zakaždým trhavého prikývnutia. Do knižnice!
„Poďte.“ Vyzval jemne chlapca a pootvoril dvere na ošetrovni, na čo letela k jeho lícu ďalšia imaginárna facka. Zasa to spravil! Kam sa podel prísny, tvrdohlavý a neoblomný Daeron de Wiell?
Vyčerpanie zaiste nepriaznivo vplýva na jeho myseľ. Áno, tak to je. Vyčerpanie.
„Pamätajte na inštrukcie.“ Šepol prvákovi a s rukou na jeho ramene ho voviedol na úroveň riaditeľa, kde spolu ticho pozerali, ako okolo spiacej Lily švihá ošetrovateľka prútikov, aby skontrolovala jej zdravotný stav.
Napokon pristúpila k pedagógom a s povzdychom narýchlo pozrela na prváka.
„Slečna Evansová vykazuje hraničiace hodnoty vnímania, jej pľúca sú stále veľmi slabé, avšak srdcový rytmus sa našťastie už ustaľuje. Stále má mierne zvýšenú teplotu, ale našťastie už nie horúčku.“ Povedala a Corwin sa prestrašene očami preskakoval medzi Remusom a školskou zdravotníčkou.
„Je to zle? Čo to znamená?“ ticho vypadlo s obavami v hlase z mladého Slizolinčana a uprene sa zahľadel do tváre profesora obrany.
„Že potrebuje veľa spať, aby nabrala silu. Je na tom lepšie ako včera.“ Šepol mladý pedagóg prvákovi a následne pozoroval jeho tiché kroky k posteli, na ktorej ležia dvaja Chrabromilčania.
Nie je to v rozpore so školskými pravidlami? Určite tam nájde niečo ako, že študent a študentka nemôžu ležať na rovnakom lôžku. A v nepísaných interných pravidlách fakulty levov by zaiste našiel formulku, že študent zotavujúci sa z ťažkého zranenia, smie počas spánku počúvať srdce človeka, pre ktorého obetoval takmer všetko.
Malý Slizolinčan jemne pohladil hlavu spiacej čarodejnice a vtisol jej na čelo krátky bozk, aby sa následne vrátil k profesorovi obrany a už pokojnejšie sa zahľadel na Chrabromilčanku, ktorej patrí jeho srdce i krehká duša.
Lily skutočne nevyzerá zdravo a na perách cítil, že je teplejšia, ako by mala byť. Profesor de Wiell je možno prísny, ale Lily o ňom rozpráva vždy pekne. Ak na hodine robí chyby, tak ho skritizuje, ale aj pochváli, ak robí niečo správne. Napríklad ako aj dnes. Dnes síce vyjadril znepokojenie nad jeho nesústredením, avšak keď mu vrátil prácu, na ktorej mal veľké červené V, tak mu povedal, že to bola radosť čítať. Kto vie, či si profesor uvedomuje nakoľko veľkú zásluhu na tom texte má jeho sestra? Ak si to doteraz nevšimol, tak si to teraz všimne. Dnešnú prácu mu kontrolovala Jane s Markom a Regulus. Sú to jej kamaráti, takže mu určite neporadili zle a učiteľ OPČM by mal byť opäť spokojný.
Profesor de Wiell je človek, ktorému môže dôverovať.
Profesorka transfigurácie vyzerá byť chladná a neoblomná, avšak Lily tvrdila, že je síce veľmi prísna, ale aj spravodlivá. A mala pravdu. Po víkende, ktorý strávil s Lily vo voľnej učebni si vyslúžil pochvalu a dokonca sa na neho usmiala. Teraz síce pozerá na Remusa akoby sa dopustil závažného priestupku, ale jej pery sa chvíľkovo takmer nebadane snažili sformovať do úsmevu.
Remus má Lily veľmi rád a on je šťastný, že jeho sestra má takého kamaráta. Prečo má pocit, že sa jej od neho dostáva viac nehy ako od Severusa?
Avšak Dumbledore sa tvári zvláštne. Skúma túto situáciu a určite sa to bude snažiť neskôr využiť vo svoj prospech. Lily mu neverí. Sama to povedala. Keby riaditeľovi na nej skutočne záležalo, chodil by za ňou. Jeho by k nej pustili a nevidel potrebu sa na vlastné oči presvedčiť ako sa zotavuje.
Profesor de Wiell chodil za Lily často. Nie! Riaditeľovi skutočne neradno veriť. Prezerá si Lily ako Davis jeho vzorku elixíru. Akoby to bol nejaký chabý pokus a chce vidieť, čo to dokáže a čo to spraví. Ale jeho sestra nie je laboratórne zviera. Teraz je slabá a musí sa o ňu postarať na oplátku on.
„Smiem ju vidieť aj zajtra?“ ticho sa spýtal a s nádejou pozrel do tvárí profesorov.
„Smiete vidieť svoju sestru každý deň, ak budete zakaždým takto vzorný.“ Pripustil Daeron a súhlasne prikývol hlavou, na čo sa Dumbledore s McGonagallovou prekvapene pozreli na oboch čarodejníkov.
„Slečna Evansová potrebuje veľa oddychovať, aby sa čím skôr zotavila.“ Pripojila sa zmierlivo ošetrovateľka a jemne sa na chlapca usmiala, na čo sa jej dostalo chápavého prikývnutia od Slizolinskeho prváka.
„Ale Evansovci predsa...“ začala mierne šokovane profesorka transfigurácie.
„To je nepodstatné.“ Šepol Corwin hľadiac na spiacu Chrabromilčanku.
„Lily tvrdí, že záleží len na tom, čo máme vo svojom srdci a mysli. A Lily možno nie je najmúdrejšia a ani najlepšia v tom turnajovom zápasení... Rozhodne však nie je klamárka.“ Šepol chlapec a pery sa mu nakrátko sformovali do smutného úsmevu. Nikto nie je dokonalý. To mu Lily vravela často a nikdy nemá veriť tomu, kto sa ho o tom bude snažiť presvedčiť. Vraj dokonalí ľudia neexistujú a každý má nejakú chybu. Na svojej sestre doposiaľ žiadnu nenašiel. Alebo, že by predsa? Neuveriteľne veľký pedant. Aj keď tie V za to stoja...
„Slečna Evansová Vás má veľmi rada.“ Riekol prvákovi profesor obrany spolu s prikývnutím a v ochrannom geste mu položil ruku na plece.
„Aj ja ju a nechcem, aby sa na mňa opäť hnevala.“ Priznal ticho Corwin a zvesil hlavu.
„Máte z nej strach keď sa hnevá?“ spýtala sa McGonagallová a pozrela na prváka so zdvihnutým obočím. Keď opúšťala jej kabinet pôsobila skutočne ako nazúrená levica, avšak očakávala od nej viac sebaovládania. Aj keď očakávať sebaovládanie od rozzúrenej Chrabromilčanky je priveľký optimizmus.
„Lily je na mňa veľmi milá, aj keď asi až priveľmi dbá o to, aby moje práce boli vždy úhľadné a správne. Ale zakaždým keď som ju nahneval bola smutná. Nechcem, aby bola smutná.“ Odpovedal po pravde profesorke transfigurácie. Radšej keby bola po ňom kričala, ako sa musieť dívať na sklamanie v jej očiach. Aj bitka, ktorú občasne v sirotinci dostal bola lepšia. Zadok prestal po pár minútach bolieť a slzy poľahky zotrel, avšak spomienky na smútok v očiach jeho sestry ho boleli ešte veľmi veľmi dlho.
„Máte pocit, že teraz sa bude na Vás opäť hnevať?“ spýtal sa riaditeľ.
„Ja neviem. Celý týždeň iba fňukám a Slizolinčania vravia, že som slaboch.“ Bezradne mykol plecom. Bude Lily sklamaná, že sa správa ako Bifľomorčan? Že neukázal, aký je silný a dovolil všetkým vidieť jeho trápenie a smútok?
„Lily sa na Vás, za to, určite hnevať nebude.“ Povedal zmierlivo s úsmevom Dumbledore.
„Ja nechcem byť slaboch. Ja som jej sľúbim, že ju už do hanby neuvediem a ona mi verila.“ Zafňukal šeptom smutný prvák.
„V tom prípade by bola slečna Evansová tiež, ..., ako to vravíte?...slaboch.“ Prezradil riaditeľ, čím upútal pozornosť i profesora obrany, ktorý počas tohto rozhovoru pozoroval dievča spiace na vlkolakovi.
„Ona plakala?“ spýtal sa ho neveriacky Corwin a do rukáva si utrel nos.
„Áno a veľmi.“ Priznal Dumbledore.
„Prečo plakala?“ vyzvedal so zamračením študent.
„To je niečo, čo Vám musí povedať ona.“ Odpovedal riaditeľ a Daeron v duchu zabučal, ako drak v období párenia. Keď chytí pod krkom toho necitlivého prostoduchého pankharta, ktorý ju trápil, nepovolí zovretie ani v dobe, keď jeho telo ochabne. A Lupin až priveľmi zaujato počúval...
On to vie. On vie, kto to bol. A priveľmi by sa nehádal pri predstave, že ho vlkolak už stihol konfrontovať, možno aj v spoločnosti ostatných priateľov červenovlasej študentky.
„Mali by sme ísť.“ Šepol malému Slizolinčanovi učiteľ obrany, ktorý vedel, že už len svojou prítomnosťou rušia spiacu študentku a na jeho úľavu nevykročil smerom von z miestnosti sám.
Trojica pedagógov spolu s jedenásťročným študentom fakulty hadov opustili ošetrovňu, aby umožnili pokojný spánok vyčerpanej čarodejnici, Dumbledore spolu s McGonagallovou pokračovali v chôdzi a Daeron sa doslova tešil na jedlo, o ktoré v súkromí svojich komnát požiada poniektorého z množstva Rokfortských škriatkov. A po klube sa možno dostane aj k tej knihe. Neskôr snáď i k spánku.
„Pán Dale.“ Prihovoril sa profesor obrany študentovi, ktorý s dôverou vzhliadol do jeho tváre.
„Dúfam, že už ste pokojnejší a zaiste sa s pokrokom v zotavovaní slečny Evansovej budete chcieť pochváliť svojim priateľom.“ Riekol a dúfal, že Corwin sa tento krát nebude chcieť prešmyknúť na ošetrovňu, ako to skúšal každý jeden večer.
„Skutočne sa nebude za toto na mňa hnevať?“ spýtal sa s obavami profesora obrany.
„Za čo konkrétne?“ spýtal sa nechápavo a pár krát zamrkal. Mal pocit, že mu jeho strach a plač vysvetlili priam precízne.
„Za to, že sa zranila. Ja viem, že to spravil Runcorn. Chcel sa jej pomstiť a to kvôli mne. Keby som vtedy.. keby ona...“ začal koktať prvák a Daeron pocítil stiahnutie v bránici. To si skutočne ten blázon myslí, že to on je zodpovedný za dýku zapichnutú po rukoväť v chrbte svojej sestry?
„Pán Dale. Myslím, že to by už stačilo.“ Zastavil ho de Wiell unaveným hlasom.
„Alebo viete čo? Pokojne pokračujte ďalej a možno sa napokon dozvieme, že okrem Runcornovej pomstychtivosti, Grindelwaldovej posadnutosti k moci, nepríčetnosti Voldemorta a chladnokrvnosti smrťožrútov, ste zodpovedný aj za krvavý masaker počas povstania škriatkov zo štrnásteho storočia.“ Riekol so zdvihnutým obočím čiernovlasý pedagóg a Corwin na neho pozrel so spadnutou sánkou.
„A som si istý, že Lily by Vám prepáčila čokoľvek, ale zníženie populácie Horských trollov na hranicu vyhynutia by ju skutočne vytočilo.“ Dodal so skalopevnou istotou v hlase.
„Hlúpe dieťa!“ zahriakol ho prísnym hlasom, na čo prvákom šokom myklo a s cvaknutím zaťal zuby.
„Vám niekto ubližoval a ona sa na to nevedela pozerať. A som si istý, že si už vtedy plne uvedomovala riziko, rovnako ako aj v Rokville a aj tak to spravila.“ Priznal prvákovi, ktorý sa začal zahanbene ošívať a Daeron musel premáhať sám seba, aby naňho opätovne nezvýšil hlas.
„A prečo to teda spravila?“ spýtal sa a potiahol nosom.
„Pretože by jej srdce roztrhalo, ak by sa Vám niečo stalo!“ Prezradil pobúrene a chytil chlapca obomi rukami za plecia, aby mu mohol pozrieť do uslzených očí.
„Preto si ťa zastala vtedy a preto si ťa zastane vždy, keď to budeš potrebovať. To je niečo, čo starší súrodenec jednoducho robí.“ Pokúsil sa mu vytĺcť z hlavy túto, do neba volajúcu, hlúposť.
„Ďakujem pán profesor.“ Vypadlo z chlapca plačlivo a svojim tvrdým čelom narazil do bránice statného čarodejníka.
„Skutočne nemáte za čo.“ Pripustil so snahou nezastonať a jemne pobúchal chlapca po ramene.
Bohovia! Nie len, že je hladný, vyčerpaný fyzicky i psychicky, ešte skončil aj s bránicou zapatľanou od sentimentálnych výlučkov vďačného dieťaťa. Skončí sa toto niekedy? To skutočne bude pod krutou paľbou týchto oddaných deciek do chvíle, kým ich priateľka neopustí nemocničné krídlo? Nateraz môže iba dúfať, že Lily sa bude zotavovať rýchlo a čoskoro jej budú môcť umožniť neobmedzené návštevy. Už aby to bolo.
Jeho výskum stojí a už nemá priveľa času.
„Albus. Toto nedopadne dobre.“ Zaprorokovala s obavami vedúca Chrabromilu, keď sa za nimi zavreli dvere riaditeľne.
„Teraz si nie som istý, čo konkrétne máš na mysli.“ Priznal prekvapene.
„Corwin Dale sa na slečnu Evansovú upäl až priveľmi. Oslovuje ju ako svoju sestru, pre Morganu!“ Rozhodila nazlostene rukami.
„Mal som podozrenie, že sa niečo také môže časom stať.“ Prikývol so starosťami v hlase a pohodlne sa oprel vo svojom kresle.
„Nemôžeme to už dlhšie odkladať Albus. Toto musíme dať čím skôr do poriadku. Mal by si si o tom už so slečnou Evansovou pohovoriť.“ Prísne pozrela do jeho tváre.
„Keď bude v poriadku a pri plnej sile, určite sa s ňou pozhováram.“ Pripustil riaditeľ a na dôvažok aj prikývol hlavou.
„A prístup profesora de Wiella sa mi tiež nepozdáva.“ Priznala a zahľadela sa von oknom.
„Daeron si prešiel osobným peklom a zranenie slečny Evanovej pokladá za svoje vlastné zlyhanie.“ Riekol s povzdychom a zopäl končeky prstov.
„Všetci sme si ním prešli.“ Šepla von oknom vzdialeným hlasom vedúca fakulty levov.
„A práve preto by sme mali mať viac pochopenia.“ Skúsil Dumbledore a po tom, čo sa smutná Minerva McGonagallová zahľadela do jeho tváre, sa na ňu zmierlivo usmial.
„Dnes budem musieť informovať aurorov o tom, že slečna Evansová nadobudla, i keď nakrátko, vedomie.“ Povzdychol si riaditeľ. Potreboval zmeniť tému a je mu skutočne ľúto, že nepríjemnú musel vymeniť za ešte nepríjemnejšiu.
„Snáď budú mať dosť rozumu na to, aby ju neprišli vypočúvať hneď zajtra ráno.“ Zadúfala s obavami profesorka transfigurácie.
„Tento prípad má našťastie na starosti Alastor a keďže som mu mohol zreferovať všetko, čo som videl v mysľomise, nebude mať na slečnu Evansovú priveľa otázok.“ Priznal svojej zástupkyni, ktorá odobrujúco prikývla.
„Pokús sa to vypočúvanie čo najviac oddialiť.“ Požiadala svojho priateľa.
„Alastor je možno prísny, ale nie je bez srdca. Slečna Evansová nie je tá, ktorá spáchala nejaký priestupok a ja určite nepovolím, aby kvôli niektorému smrťožrútovi utrpelo jej zdravie.“ Priznal s vážnosťou v hlase riaditeľ školy.
Po tomto prehlásení značne pokojnejšia vedúca fakulty levov opustila kanceláriu riaditeľa Rokfortu.
Záležitosť s pánom Daleom musia čo najskôr vyriešiť. Keby to ticho prehliadali, mohlo by to dopadnúť zle. Najneskôr na konci školského roka, keď by vlakom odcestoval späť do detského domova, v ktorom by zaiste povedal, že si na škole našiel sestru. Ak prihliadne na fakt, že Evansovci sú muklovia, alebo šmuklovia?, mohli by mať z toho nepríjemnosti. Ona tušila, že sa niečo takéto môže stať a práve preto na túto tému s Albusom minulý týždeň rozprávala. Slečna Evansová je rozumná a snáď pochopí, čo od nej musia žiadať. Hlavne kvôli Corwinovi.
Dumbledore tiež upadol do svojho zamyslenia a prechádzanie po kancelárii vymenil za vzdialený pohľad namierený na pozemky jeho školy. Majú šťastie, že sa tohto prípadu ujal člen rádu. Alastor jeho žiadosť o vypočúvanie študentky až po prepustení z ošetrovne určite splní a bude to aj ochotný pochopiť. Nejako však nepochybuje, že ak by mal niekto tú drzosť napochodovať na ošetrovňu hneď zajtra ráno, Daeron by s ním vyrazil dvere. A keby sa náhodou odhodlal vstúpiť tam ešte raz, Poppy by dorazila to, čo by z neho po de Wiellovom zákroku zostalo.
Snáď sa tento horkokrvný mladý muž už upokojí a nájde si čas aj na oddych. Nezdôveril sa mu, že od Poppy vie, že každú noc stráži spánok slečny Evansovej a ráno vždy zaujal svoje miesto v triede a neopomenul ani Študentský klub duelantov. Dnes už mal oprávnené obavy o jeho zdravie a chcel mu pri večery navrhnúť elixír na spánok bez snov. Nateraz mu ostáva len dúfať, že sa tomuto rozhovoru vyhne.
Pri jeho tvrdohlavosti by dosiahol iba ak hádku, po ktorej by sa aj tak nič nezmenilo. K pánovi Daleovi sa správal dnes veľmi chápavo a taktiež bol prekvapený, že niekomu dovolil vidieť slečnu Evansovú. Pán Lupin spôsobil menší rozruch nie len medzi svojimi priateľmi, ale aj medzi skupinou pedagógov, ktorá o jeho ochorení vie.
Našťastie i nesmiernu úľavu mnohých, sa na druhý deň ukázal, aj keď nevyzeral veľmi dobre. Avšak ani to mu nezabránilo čakať do večierky pred ošetrovňou. Tak ako každý deň až doteraz.
Hagrid po tom, čo našiel nejednu pascu, prečesáva každý deň Temný les a vždy nájde nejakú novú. Ak nezistí on, kto to robí a pristihne ho Hagrid alebo priatelia oddaného lycantropa, tento človek zmizne z povrchu zemského. Buď ho do jeho hĺbok päsťami vtlčie poloobor alebo dvojica Slizolinčanov príde s riešením problému, čo s jeho mŕtvolou. Kto vie, ako by sa asi zachovala slečna Evansová? Preukázala by niečo z krutosti dediča temného rodu alebo sa naopak zľutuje a nechá trest na ňom?
Severus letel chodbami školy a rozhorčene zastal pri Čiernom jazere.
Vie, že sa v posledných dňoch nespráva práve ukážkovo a možno ani nie tak celkom Slizolinsky. Aj keď sa na to snaží pozrieť s triezvou mysľou a nadhľadom, stále má pocit, akoby ho chcel de Wiell držať od Lily čo najďalej.
Prečo vždy, keď sa stane niečo dobré, tak to musí vystriedať niečo zlé? Získal Lily a potom ju stranil. Našťastie ju získal späť a následne sa stretla so skoro smrteľnou kliatbou a ako by to nestačilo, tak vyšla z jeho prútika. Potom bola utrápená a keď sa zdalo, že je v poriadku a užijú si spolu pekný deň, tak ju skoro, miesto Remusa, zabili smrťožrúti. Pri pomyslení, že teraz môže tancovať domorodý tanec radosti si radšej ani nechce predstaviť, čo bude nasledovať. Nech sa na to pozrie z ktorejkoľvek strany, vždy sa stane niečo horšie, ako tomu bolo predtým.
„Povieš mi, čo ťa trápi?“ spýtal sa Hanrich svojho zmučeného kamaráta, ktorý po tejto otázke utrápene vzhliadol do jeho očí, až napokon s pokrútením hlavy odvrátil svoj pohľad.
„Lily je na tom lepšie. Nepotrvá dlho a opäť ju uvidíš.“ Prihovoril sa mu zmierlivo Bifľomorčan.
„Snáď mi v tom nebudú aj naďalej brániť.“ Povzdychol si so zamračením Slizolinčan.
„Vieš, že to tak nie je.“ Skúsil to jemne Hanrich aj keď vedel, že vyvrátiť niečo tvrdohlavému Slizolinčanovi je nadľudský výkon.
„Som jej snúbenec a nesmel som ju ani nakrátko vidieť. K Remusovi a Corwinovi bol de Wiell zhovievavejší.“ Povedal bezradne Severus, na čo svetlovlasý Bifľomorčan vnútorne prevrátil očami.
„Hanrich, viem čo si myslíš, ale nie je to tak. Plne chápem, prečo k nej išiel Remus a dúfam, že Corwin už nebude každý večer nariekať do vankúša.“ Priznal kamarát v zelenom habite.
„Len mám pocit, akoby...“ nedokončil s pokrútením hlavy.
„Máš pocit, že si profesori namýšľajú, že ti na Lily nezáleží?“ spýtal sa, aby sa uistil v myšlienkach svojho kamaráta, na čo sa mu dostalo prikývnutia.
„Skôr si myslím, že ťa berú za natoľko psychicky silného, že to zvládneš. Remus to nezvládol a Corwin bol na tom tiež dosť zle.“ Pozrel svojmu priateľovi do očí a povzbudzujúco ho nakrátko chytil za rameno. Keby nepoznal Severusa, bol by presvedčený, že Slizolinčania sú skutočne citovo chladní. Akosi však pochopil, že prejav slabosti alebo náklonnosti je niečo, čo môžu neprajníci využiť a pri pomyslení na to, že by to využili viac ako len ochotne, tento postoj chápe a považuje za nesmierne rozumný.
„Hanrich, ty ako Bifľomorčan, to vieš pochopiť?“ spýtal sa po chvíli ticha Severus.
„Skús byť presnejší.“ Riekol so zdvihnutým obočím jeho empatický priateľ.
„Prečo takto? Určite existoval aj iný spôsob, ako ochrániť Remusa. Mala v rukách prútik a aj bez neho je dostatočne mocná na to, aby tú dýku aj v lete zastavila a nikto by sa nemusel zraniť.“ Pripustil Slizolinčan a bezradne pokrútil hlavou.
„Asi pre to isté, pre čo sa namiesto Regulusa stretla cez leto s, ..., kliatbou.“ Pripustil Hanrich.
„Ona si uvedomovala aj vtedy, čo sa môže stať.“ Povzdychol si Severus. Vedel, že jej bezstarostné tvrdenie, že chcela k zemi stiahnuť oboch nebolo celkom pravdou. Možno v to dúfala, ale Rega zhodila s plným vedomím, že ona to už stihnúť nemusí. A skutočne to nestihla.
„Vieš Severus. Napriek jej pôvodu, napriek jej parselčine, napriek jej racionálnosti, je stále Chrabromilčanka.“ Povedal zmierlivo Bifľomorský kamarát a v priateľskom geste mu položil ruku na rameno.
„Aj ty si už na to prišiel?“ spýtal sa Severus so zdvihnutým obočím.
„Keď som si uvedomil, čo je pre ňu najdôležitejšie, tak to dáva nemalý stupeň logiky.“ Pripustil s prikývnutím.
„Si nesmierne všímavý a prídeš na to čoskoro aj ty.“ Dodal s istotou a Severus jemne prikývol.
Nerád to priznáva, ale v tomto je bezradný a nič mu nenapadá. Chrabromilčania, pokiaľ sa jedná o niečo, pre nich vzácne, zahodia za chrbát všetky svoje vedomosti, všetky svoje schopnosti a dokonca aj hlboko potlačia pud sebazáchovy. Prečo ale? Čo ich k tomu vedie? Aká skrytá idea ovládne ich telo i myseľ? Príde na to. Zaiste na to príde.
S týmto odhodlaným zamyslením vykročil po boku svojho kamaráta späť do hradu, aby sa zúčastnil večere, na ktorú má na počudovanie aj chuť a dúfajúc, že na druhý deň konečne bude môcť vidieť svoje dievča, zasadol spolu s neprítomným pohľadom vo svojej klubovni.
Na starodávny hrad dopadal eolský svit mesiaca i hviezd a na prvý pohľad sa zdal byť pokojný. Jeho obyvatelia už dávno upadli do hlbokého spánku a poniektorí po mnohých dňoch dokonca do pokojného. Poniektorí, až na dvoch Chrabromilčanov, odpočívajúcich spoločne v jednej z postelí nemocničného krídla.
Profesor obrany po mnohých nociach spal tiež, vo svojom kresle s otvorenou knihou opretou o svoju hruď. Nebyť alarmu, ktorý ho po niekoľkých hodinách odpočinku zobudil, jeho telo by mu ráno dalo veľmi jasne najavo, že sa mu táto poloha rozhodne nepáčila. Unavene pootvoril svoje kráľovsky modré oči a na chvíľu mal problém zorientovať sa, až sa mu napokon vyjasnila myseľ a s prútikom v ruke uháňal na ošetrovňu.
Nechcel sa spoliehať na to, že madam Pomfreyová o probléme vie a je rovnako možné, že ho bude potrebovať. Čo ak pľúca mladej Chrabromilčanky opäť vypovedali? Čo ak to opätovne nezvláda jej srdce a budú musieť privolať von den Brachtera? Alebo dokonca celé trio jeho elitných zamestnancov? Pri týchto myšlienkach naplnených obrazmi priam hororovej hrôzy, ktorá sa odohráva o tri poschodia nad nim, jeho nohy samovoľne zrýchlili a s plášťom vejúcim za svojim chrbtom trielil do nemocničného krídla.
Mladý lycantrop otvoril svoje oči a jemne pohladil svoju stále spiacu kamarátku a nemohol necítiť, že teplota jej tela presahuje hranicu znesiteľnosti. Bezradne sa obzrel okolo seba a ostal ubíjajúco rozpoltený pri otázke, či bude lepšie svoju kamarátku zobudiť a privolať Pomfreyovú alebo sa pokúsiť spod nej vytiahnuť a dúfať, že sa nezobudí a privolať potrebnú Pomfreyovú. Nevedel, či školská zdravotníčka náhodou už nespí alebo či čoskoro nenastane doba, kedy chodí kontrolovať Lily. Je možné, že sa spolieha na jeho prítomnosť a s pocitom, že keby sa niečo dialo, tak ju privolá, zaľahla aj ona.
Jeho mysľou blúdila myšlienka, že musí niečo spraviť a v duchu zakňučal. Lily potrebuje elixír, možno dokonca aj dva a ako keby to nestačilo, jej dych začal byť plytký a spánok menej pokojný. Naslepo siahol na nočný stolík, našmátral svoj prútik a na počudovanie nepocítil úľavu.
Aj keď by najradšej poslal do súkromnej miestnosti zdravotníčky svojho patronusa, nemôže, keďže je to jedno z kúziel, ktoré doposiaľ neovláda a nateraz nie je práve správny čas na to, aby sa ho pokúsil naučiť. Bombarda, by zaiste ošetrovateľku prebudila a aj účinne privolala. Môže však zdemolovať nemocničné krídlo? Tej spúšte sa neobáva natoľko ako prebudenia spiacej Lily. Ešte viac horúcej Lily.
Napokon švihol svojim prútikom a pomocou jednoduchého levitačného kúzla, vysielal pomaly vzduchom pohár a dúfal, že keď ho nechá pred miestnosťou ošetrovateľky spadnúť, tak by to po a) mohlo stačiť na privolanie tej ženskej a po b) nemuselo zobudiť Lily. Snáď aj niekto ocení taký nepatrný detail, ako to, že na črepiny možno použiť triviálne Reparo a ošetrovňa neutrpela žiadnu ujmu.
„Je všetko v poriadku?“ šepla ošetrovateľka, ktorá vykukla zo svojej izby, šúchajúc si opuchnuté oči a šťastnou náhodou stihla zachytiť pohár, na ktorý zapôsobila zemská gravitácia po tom, čo ľakom z nečakanej prítomnosti Pomfreyovej trhlo telom starostlivého Chrabromilčana a jeho mozog na dôvažok prestal nakrátko spolupracovať.
„Má privysokú teplotu.“ Šepol späť mladý lycantrop a na jeho úľavu Pomfreyová pribehla k posteli, aby priložila svoju ruku na čelo nepokojnej šiestačky.
„Celá horí.“ Povzdychla si zdravotníčka a vykročila k vitríne, aby schytila do ruky jeden väčší flakón a vrátila sa k posteli rozhorúčenej dievčiny.
„Pán Lupin. Podoprite ju prosím, aby som jej mohla lepšie podať elixír.“ Zadala slušne inštrukcie a po tom, čo si pretrela svoje unavené oči a jemne zívla, otvorila flakón.
Remus oprel chrbát svojej kamarátky o svoju hruď a nebadane potiahol nosom. Tú vôňu poznal. Tento elixír mu podáva ošetrovateľka pravidelne po splne. Jedna z prvých vôní, ktoré má možnosť cítiť. A je si absolútne istý, že po premene nepotrebuje elixír na zmiernenie horúčky.
„Nie!“ vypadlo z neho tichým prísnym hlasom a chytil ošetrovateľku za zápästie.
„Čo to je?“ spýtal sa narýchlo a vzhliadol do jej tváre.
„Elixír pán Lupin. Čo by to asi tak malo byť?“ šepla mu nazlostene madam Pomfreyová.
„Aký elixír?“ spýtal sa jej neoblomne a svoje zovretie nepovolil.
„Pán Lupin. Slečna Evansová má horúčku a ja jej ten elixír musím podať. Ak neprestanete robiť scénky, tak Vás vykážem z tejto miestnosti až do ďalšieho splnu.“ Vyhrážala sa nekompromisne školská ošetrovateľka.
„Nejaký problém?“ spýtal sa nazlostene profesor obrany a Remus ťaživo privrel svoje oči. A je to v háji...
„Pán Lupin mi nechce dovoliť podať slečne Evansovej elixír na zníženie horúčky.“ Priznala rozhnevane ošetrovateľa, na čo tvár profesora obrany odrážala hnev zmiešaný so starosťami.
„Opäť má horúčku?“ spýtal sa ustarane a narýchlo podišiel k posteli mladej Chrabromilčanky, aby sám preskúmal jej stav.
„Pán Lupin.“ Nadýchol sa Daeron a najradšej by ho niečím tvrdým udrel priamo po hlave.
„To nie je elixír na zníženie horúčky.“ Šepol náhlivo mladý lycantrop skôr, ako sa do neho pustil mladý pedagóg.
„Vôňu tohto elixíru cítim každomesačne a pochybujem, že dôvodom je horúčka.“ Šepol smerom k ošetrovateľke, ktorá si narýchlo prezrela flakón, aby ospravedlňujúco pozrela na oboch mladých ľudí.
„Vy ste ju chceli otráviť?“ spýtal sa pobúrene profesor obrany a vykročil ku skrinke, aby priniesol správny elixír.
„Je to elixír na uvoľnenie svalstva. Nie koncentrovaný jed z Baziliska.“ Vyštekla na muža, ktorý na ňu hľadí ako na vraha.
„Pri veškerej úcte.“ Začal Daeron nebezpečným šeptom blízko tváre školskej zdravotníčky.
„Aj mukel pred obdobím puberty si vie domyslieť, čo by sa asi stalo, ak by sa uvoľnilo svalstvo človeka, ktorý dýcha akoby zázrakom.“ Zasyčal do jej tváre, opatrne začal liať do úst spiacej dievčiny elixír a prútikom jej jemne pomáhal s prehĺtaním.
„To bolo naposledy, čo ste bez dozoru a opätovnej kontroly mali v pláne podať slečne Evansovej akýkoľvek elixír!“ Vypadlo z neho s enormným hnevom, na čo sa školská zdravotníčka otočila na päte a urazene odpochodovala do postele. Akoby bolo nekonečne ťažké zmýliť si dva rovnako vyzerajúce elixíry uskladňované v rovnakých flakónoch. Priznáva si svoju chybu, avšak človek je tvor omylný. Ak by jej ten elixír podala, nastal by problém. Ale riešiteľný problém.
„Ako si to vedel?“ spýtal sa ticho profesor obrany svojho študenta, keď uložil Lily na niekoľko vankúšov a priložil jej ruku k čelu.
„Cítil som ho.“ Priznal po pravde lycantrop a pohladil svoju kamarátku po vlasoch.
„Tento elixír nemá vôňu.“ Priznal Daeron a nadvihol na mladého Chrabromilčana obočie.
„Ale má. Každý nejakú má.“ Pripustil Remus a na dôvažok prikývol hlavou, na čo sa vydral z hrdla pedagóga prekvapivý nádych.
„Poďte pán Lupin. Odprevadím Vás do klubovne.“ Šepol Daeron a priložil na čelo spiacej čarodejnice svoju ruku, aby sa uistil, že elixír už začal zaberať.
Remus nechcel odísť. Chcel ostať pri nej a strážiť jej spánok i zdravie. Čo ak sa jej opäť pohorší a bude tu sama?
„Pán Lupin. Snáď si nemyslíte, že tu slečna Evansová ostane bez dozoru.“ Spýtavo pozrel do jeho tváre a na jeho úľavu lycantrop jemne prikývol hlavou. Aj keď neochotne, ale napokon opustil v sprievode učiteľa obrany útroby nemocničného krídla a ticho kráčal do Chrabromilskej veže, kde ho pred obrazom zastavila dlaň mladého pedagóga, ktorá spočinula na jeho ramene.
„Pán Lupin. Keďže nemáte jedenásť, budem k Vám úprimnejší. Lily sa zajtra možno nepreberie. Tento stav je očakávaný a pokiaľ nebude mať opätovne horúčku, nebude znepokojivý. Jej telo, napriek elixírom, spotrebuje na liečbu veľa energie a spánok je presne to, čo potrebuje.“ Riekol ticho študentovi, ktorý zmierlivo prikývol.
„Mohol by som ju aspoň nachvíľu vidieť?“ spýtal sa so smútkom zmiešaným s nádejou.
„Prirodzene a pokiaľ sa preberie, tak postupne ju môžete vidieť všetci.“ Pripustil mladý pedagóg a už oveľa spokojnejší Remus vpadol do klubovne levov.
Čiernovlasý učiteľ obrany sa vrátil do nemocničného krídla, aby na posteľ spiaceho dievčaťa vrhol ďalšie alarm spúšťajúce kúzla a jedno obdobné kúzlo vrhol aj na vitrínu školskej ošetrovateľky.
Bláznivá ženská! V polospánku chce podať osobe v ťažkom stave prvý elixír, ktorý jej príde pod ruku. Našťastie jej v tom zabránil Chrabromilský chlpáč. Pokročilí čas alebo nie, toto by mal vedieť Dumbledore. Pomfreyová ho zaiste bude hneď ráno informovať o jej ranených citoch. Pche! On vedel, prečo sem priviedol čaromedikov, ktorým možno dôverovať. Možno by nebolo na škodu, ak by tu jeden z nich ostal do doby, kým sa jej stav nezlepší. Alebo až do chvíle, kým neopustí ošetrovňu?
Daeron sa vo svojich komnatách usadil s pohárikom whisky v pohodlnom kresle a unavene si oprel hlavu, aby sa bezmyšlienkovite zahľadel kamsi do stropu. Pohár so zlatohnedým mokom ledabolo pretáčal svojimi prstami a po dlhých dňoch a ešte dlhších nociach pocítil miernu úľavu.
Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol a zahľadel sa na pohár prežiarený tlmeným svetlom ohňa z jeho krbu. Obrátil do seba pohárik a po tom čo vstal, ho položil na neďaleký stolík. Pohľadom zavadil o meč Slizolinčana i o svoje vlastné, ktoré povesil prekrížené na stenu v deň jeho príchodu do tejto školy. Odhodlane siahol po svojich zbraniach a s plášťom prehodením cez svoje plecia opustil jemu pridelené komnaty, aby sa pod rúškom noci vytratil na pozemky školy a zamieril k hranici Temného lesa.
Tma, ticho, bezvetrie a svit hviezd i tenkého kosáka mesiaca v nove pôsobili na myseľ mladého učiteľa obrany ako balzam na dušu. Na blízky strom povesil svoj plášť i vrchnú časť svojho odevu a iba v nohaviciach sa zapozeral na pokojnú hladinu jazera, ktorá ako zrkadlo odrážala svetlo mesiaca i hviezd, žiariacich nad jeho hlavou. Do oboch rúk uchopil rukoväte svojich mečov a rýchlim ťahov ich vytiahol z ich pošiev. Stratený v zamyslení otáčal zápästím a jeho telo sa temer automaticky pohybovalo v ladných pohyboch známych cvikov, zatiaľ čo jeho myseľ ubiehala celkom iným smerom.
Smerom k mieru.
Zvládli to.
Každú jednu noc stál pri jej posteli a prosil. Prosil bohov, aby sa zľutovali. Ak nie nad ním, tak aspoň na ňou. Je tak mladá a tak čistá. Nezaslúžila si trpieť. Čím to je, že najviac trpia tí, ktorí si to najmenej zaslúžia? Čím to je, že keď sa stane niečo dobré, musí to automaticky vystriedať niečo zlé? V jeho prípade niečo zlé strieda niečo ešte horšie...
Stalo sa to preto, lebo nevedel prestať myslieť na Elli? Toľko prosil, aby si jeho myseľ našla iné centrum záujmu, až sa napokon dočkal. Tak veľmi túžil myslieť na niečo iné, až sa tak napokon stalo.
A bolo to ešte horšie...
Kto vie, či pomohli keltskí, slovanskí a či egyptskí bohovia, ktorých z vlastnej bezradnosti pri nej každú noc vzýval? Nech je to zásluhou kohokoľvek, je nekonečne šťastný.
Najskôr nevedel, či to nie je výplodom jeho unavenej mysle avšak dúfal, že skutočne sa prebudila.
S hrčou v krku ju šeptom oslovil a ona ho počula. A vďaka bohom aj spoznala.
A on, idiot a neuveriteľne veľký kretén, ju z čírej radosti zaťažoval sarkazmom. Nechcel, skutočne nie.
Mnohé roky doberania a škriepenia s ešte viac sarkastickou sestrou sa na ňom odzrkadlili. Rodičia zúrili, keď sa do seba pustili a neraz si porazenecky zakrývali v dlaniach tváre, keď už nevedeli ako zabrániť v ich nekonečných škriepkach.
Zakaždým počúvali výčitky, že je to nevhodné. Nevedeli pochopiť, ako sa dvaja súrodenci k sebe môžu takto správať. Napriek tomu vo svojom vnútri cítili, že keby sa nemali radi, správali by sa k sebe celkom inak. Keby ju nebol miloval, neunúval by sa s ňou strácať čas a toto bolo niečo ako hra. Ich spoločná hra, či skôr šport a na jeho nekonečnú zlosť vyhral málokedy.
Veľmi mu chýba a pomstí ju. Toho sa nevzdá, avšak slová jeho kamarátky mu stále nedajú pokoj. Pomstiť sa a pritom nestratiť sám seba. Už len prísť na to, ako to dosiahnuť a bude to fantastické.
Snáď mu niekedy poradí aj s tým.
Daeron unavene zabodol svoje meče do mäkkej zeme a uprene sa zahľadel pred seba, kamsi ďaleko.
„Och Elli. Opäť si mala pravdu.“ Šepol do vzduchu a jeho pery sa sformovali do smutného úsmevu.
Komentáre
Prehľad komentárov
Aký výskum? Už ma šlahne z tých záhad okolo de Wiela... :D
A čo tá Eli? Čo mu povedala?
:-)
(Lilica, 10. 8. 2016 10:01)
Moja milovaná Maat,
Síce neskôr ale predsa ti sem píšem (bola som na dovče :-D)
Tak to nakoniec celkom dobre dopadlo a musím priznať, že som sa aj zasmiala. Chudák Daeron :-D
Ten muž mi nedá pokoja. Niečim vystrašil škriatka, netradičné známosti .. a ten výskum.. och Maat, si strašná, vieš to?
A čo mu povedala Elli? V čom mala pravdu? :-D
Juj píš a šupni sem už pokračovanie.
:(
(Dada, 9. 10. 2016 21:11)